Max sa chvíľu obzerala po farebných stromoch, mokrej tráve a dvoch rozpadnutých lavičkách, ktoré boli zvláštne umiestnené. Tak blízko oproti sebe, že cez ne človek musel preliezť, aby si na ne sadol. Potom skrivila tvár.
„Je to tu až príliš bukolické. Ale to nič. Zakopeme tú debnu tu.“ Počuť Max, ako hovorí o zakopávaní debny, ma trochu zneistilo. Ale po chvíli z nej vypadlo, že myslí schránku času, ako to ľudia volajú.
„Vieš, každý tam hodíme niečo, čo máme radi, a zakopeme to do zeme. A po sto rokoch to vykopeme a budeme nad tým strašne plakať.“
Nebol to zlý nápad. A keď som to povedala Max, ešte v ten deň všetkých obehala a nakázala im nájsť niečo, čo zakopeme. Tak sme všetci týždeň dumali nad tým, čo máme radi, čo nás asi tak najviac pripomína a čo nestálo veľa peňazí na to, aby sme to len tak hodili do škatule a zahrabali do zeme.
Na konci týždňa sme konečne kľačali okolo jamy, ktorú vykopal Slug a ktorého to skoro zabilo. Vietor nám o zátylky plieskal mokré listy a ruky sme mali od zimy celkom skrehnuté. Uvedomila som si, že presne pred rokom sme mrzli na kolotočoch a teraz niekde na kraji mesta. A vždy to spáchala Max. Čupela najbližšie k jame a otvárala škatuľu, ktorú v izbe celé poobedie vystielala igelitom.
„Ešte päť minút a môžeš ma v tej škatuli rovno pochovať,“ klepal sa Slug a fajčil jednu od druhej.
„Vážení, zišli sme sa tu...“
„Max!“
„Dobre, fajn, nahádžte to tam.“
Žiadna noblesa ani romantika. Slug šiel prvý a zmienil sa, ako dlho premýšľal, čo by mal dať do škatule. Max mu povedala, že tam mal hodiť jedno oko a z druhého si spraviť dve normálne. Nato Slug položil do škatule biele tričko. Mal ho oblečené na prvom veľkom koncerte. Na jednej strane bolo natrhnuté.
„Prvý šklbanec od fanúšičky,“ zaleskli sa mu oči.
Oona položila na jeho tričko husľový sláčik. K tomu nemusela nič dodávať. Frankie vytiahol z ruksaka svoj obľúbený otvárač na kofolu, ktorý so sebou nosil na kľúčoch prakticky nonstop, a, samozrejme, jednu kofolu.
„Možno bude zrieť ako víno a potom si dáme.“ Uložil obe veci napravo od trička a sláčika. A potom som ako v spomalenom filme videla, ako Max vyťahuje moje milované tmavozelené palčiaky a chystá sa ich vložiť do voľnej škáry naľavo od trička a sláčika.
Nechcela som narušiť posvätnosť tej chvíle, ale...
„Si normálna? To nemôžeš!“
„Každý sa vzdávame niečoho, čo nám je blízke,“ povedala pohrebným tónom a stisla mi plece.
Schmatla som rukavice a natiahla si ich na ruky.
„Len so mnou!“
Oona, Slug aj Frankie sa smiali a zuby im cvakali od zimy.
„Daj tam niečo, čo sa nám spája s tebou, Max. Tie rukavice som na tebe nikdy nevidela,“ ozvala sa Oona.
Vysvitlo, že Max neprišla na nič, čo by mohla hodiť do škatule.
„Nič také nemám, ľudia. Fakt.“
Frankie si napravil okuliare a začal menovať náramky, prstene, tisíc lakov na nechty a tak podobne a kázal jej hodiť do škatule niečo, čo má práve na sebe, nech to už môžeme zakopať.
„Trebárs uzol na tričku, určite ho máš aj teraz...“
Max si vyhrnula asi dvanásť vrstiev, kým sa dopracovala k najspodnejšiemu z tričiek, ktoré bolo, čuduj sa svete, zauzlené.
„Si dobrý,“ uškrnula sa a prv, než stihla protestovať, letel k nej vreckový nožík. O chvíľu bol uzol hodený v škatuli aj s krvavým fľakom, pretože si Max zarezala do palca.
„Boh nás ochraňuj pred klonovaním,“ zazíval Slug.